Vzhľadom na to, že je desať minút pred polnocou a ja som v celom byte nenašla jeden voľný kút, ani si nemám v čom uvariť ukľudňujúci čaj, lebo všetky hrnčeky sú špinavé, ani si nemôžem sadnúť na gauč, lebo z obývačky sme spravili detskú a dve z troch detí v nej práve spia – vzhľadom na všetky tieto a mnohé ďalšie skutočnosti sa mi ako najsilnejší dôvod prečo začínam písať blog javí ten, že som sa pravdepodobne zbláznila

Mám tri malé deti. Ako naozaj malé, lebo najstarší má tri roky. Celú noc kojím, celý deň prebaľujem, varím, vysávam, utieram, kŕmim, skladám, odpovedám na milióntu otázku v znení “prečo” a vytriasam z topánok piesok z pieskoviska. Hoci ho poctivo vytriasam, mám ho všade. Presne o tom je moja materská. Môj voľný čas na písanie čohokoľvek je presne 0 sekúnd, slovom “nula” t.j. žiaden. Rozmýšľam, že nie “napriek” ale skôr “kvôli” tomuto môjmu zaneprázdneniu musím niečo tvoriť. Aby som mala z tých nekonečie valiacich sa poviností kam mentálne ujsť – ujdem do krajiny zázrakov.

Okrem toho, že som sa asi zbláznila mám aj iné, šlachetnejšie dôvody pre písanie.

Je mojou túžbou prinášať druhým aspoň kvapku nádeje. Ak aj nie nádej, tak aspoň za šálku povzbudenia.

Mám chuť učiť sa niečo nové. Vedieť si viesť stránku vo wordprese mi príde ako celkom užitočná schopnosť, keď sa raz prebudím po materskej do toho veľkého sveta plného informačných technológií.

Potrebujem záľubu a zistila som, že hačkovanie to nebude. Skúsila som to raz a nedokončila som prvý riadok. Riadky zo slov ma naopak bavia a viem ich preto pohotovejšie dokončiť.

Chcela by som si písať takú tú rodinnú kroniku. Veľa toho zažijeme, vymyslíme deťom mnoho spontánnych zábaviek, ale uniká mi to ako vzduch z balóna. Fotoalbum je pre mňa projekt nedosiahnuteľný. Máme príliš veľa krásnych fotiek na to, aby som z nich bola schopná urobiť výber, vytlačiť ich a polepiť do albumov. Som schopná hľadieť na dve takmer identické fotky dobrú pol hodinu a nevedieť si vybrať – tú, kde Dominik žmurkol alebo kde mám sukňu nakrivo? Stáva sa vám to?? Píše sa mi akosi ľahšie. Blog je príjemná kombinácia obrázkov a slov, ponúka spätnú väzbu a ľahko sa zdieľa.

Tu je teda smršť mojich dôvodov, prečo začínam písať blog.

Skúsim to. S malou dušičkou, ale skúsim.

2 replies
  1. Lucia
    Lucia says:

    Jeeee. Myslím, že často sa mamičky stretnú s tým, že im niekto povie: “Ja nechápem, ako to popri tých deťoch stíhaš.” Šiť, piecť, učiť sa, písať, tvoriť… Niekde vzadu za tým všetkým cítim také malé podozrenie, či náhodou nejde o túžbu byt nejakou Supermatkou. Už dávno som ale prišla na to, že ide pud sebazáchovy – presne, ako píšeš. Nie “napriek tomu” zaneprázdneniu, ale “práve preto” sú mamy úžasnými tvorkyňami. Aby to prežili :) Teším sa, rada budem nakukovať na vašej kroniky. Nech sa darí!

    • Lenka Kolarikova
      Lenka Kolarikova says:

      Dakujem velmi pekne za prvy oficialny komentar :) ako si tu hopkam s malickym na fit lopte, mam zrazu pocit, ze niekto tomu celemu rozumie. Pud sebazachovy, to bude ono :)

Comments are closed.