Zdvihol ju skôr, než ju zhltla hlavica vysávača. V prvom momente ma potešilo, aký je promptný a nápomocný. Lenže potom ju zhltol on sám. Nevidela som to, len som počula ako jeho starší brat Sveťo v panike kričí: „Mamáááá! Dominik zjedol mincu!“
Skôr ako strach som pocítila hnev. Naposledy prehltol kufrík z lega dupla – úplne naschvál. Bolo to počas mojej výchovnej lekcie ročnému Vincentovi: „Nono, kufrík z lega sa do pusy nedáva.“ Kto tie kufríky držal v ruke, chápe, že by to neprehltol ani kôň. Dominik ma nechal vyrozprávať, potom si kufrík vzal a so stoickým pokojom ho vložil do úst a prehltol. Celý ten čas sme sa na seba dívali z očí do očí. Vraví sa, že mama nemôže byť všade. Ja vravím, že môže. Mama môže byť hneď vedľa svojho dieťaťa, kým zje lego, mincu, prášok na pranie alebo padne k slonom.
Zhodou priaznivých okolností ma v deň zhltnutej mince prišla pozrieť kamoška z lekárskeho fachu. „Daj mu zemiaky a kapustu, to mu to tak zaobalí a ľahšie mu to prejde črevami.“ upokojuje ma. „Problém by bol vtedy, keby začal slintať. To by sa mu zaseklo v pažeráku,“ dodáva. Pozrieme na Dominika – leží na podlahe, trochu chrčí, sliny mu vytekajú z pusy a vytvárajú na parketách slušnú mláčku.
Odporučila mi pohotovosť. Môj muž práve natáčal na Gemeri, mojej mamke sa mi nepodarilo dovolať, môj ocino bol v robote na bicykli a trvalo by mu pridlho presunúť sa k deťom. Nemala som komu nechať komparzistov, tak sme išli na pohotovosť všetci.
KRČNÉ a VLÁČIKY
Najprv nevedeli, kam nás na recepcii poslať. Na urgent sme vyzerali príliš v pohode. Deti sa tvárili ako na exkurzii, zaujalo ich vymaľované detské oddelenie i automat s horalkami. Tak nás poslali na krčné. Na chodbe (1.poschodie – môže sa vám to zísť) boli veľké koľajnice s vláčikom, ktorý fungoval na gombík a chodil pomedzi miniatúrne mestečko. Chlapci boli nadšení a mňa napadlo, že sem prídeme keď bude pršať, toto je lepšie ako detská herňa v meste. Pani doktorka krčná nechápala, prečo klopeme bez objednania. Fascinovaní vláčikmi sme vyzerali skôr ako turisti než pacienti. Dominik o akútnom zdravotnom probléme nechyroval, spokojne stláčal gombík na železničke. „Zjedol mincu.“ poviem skoro ospravedlňujúco. „Nechodili by sme, ale zasekla sa mu asi v pažeráku.“ Jej výzor tváre sa razom zmenil, volala na detskú chirurgiu, aby nás brali prednostne.
DETSKÝ CHIRURGICKÝ URGENT, RONTGEN a SÓJOVÁ TYČINKA
Vpochodovala som tam so všetkými tromi. Pamätám si jej plavé dlhé vlasy, iskrivý pohľad v ktorom bola vľúdnosť zmiešaná s pobavením. Pani doktorka ako z knižky vystrihnutá. Milo sa na nás všetkých usmievala a poslala nás na „fotku bruška“. Je možné, že Dominik by zjedol aj druhú mincu, keby ho o to požiadala. Röntgen ukázal, že peniaz opustil hrtan a je už v bruchu. Vydýchla som si. „Náhodou tam nie je aj kufrík s lega?“ spýtala som sa nesmelo. Nebol.
Lenže domov nás neposlali. Mincu nám odporučili vybrať. V tomto momente mi už začalo byť trápne, že zaťažujem zdravotný systém. Viem, že viacerých rodičov bude zaujímať, kde všade sa to môže cestou zaseknúť, takže vám to poviem. Prehltnutý objekt sa okrem hltana ešte môže zaseknúť na dvoch miestach – 1.) pri prechode medzi žalúdkom a črevom a 2.) medzi hrubým a tenkým črevom. Pani doktorka nám odporúčala nechať si to radšej vybrať zo žalúdka hadicou než riskovať zaseknutie nižšie v čreve, kde by bolo potrebné ísť pod nôž. Logicky sa mi zdalo, že ak prešiel črevom legový kufrík, pre mincu to nebude problém. Ak by sa však čokoľvek skomplikovalo, nechcela som si to vziať na triko. Na snímke ten peniaz vyzeral na veľkú mincu. Človek problémy zveličuje a ja som sa presvedčila, že je to snáď aj jednoeurovka. Ostali sme.
Aby bola spomienka na pani doktorku dokonalá, opečiatkovala Dominikovi ruky autami. Prezeral si ich hrdo ako pán a provokoval bratov, že on má a oni nie.
Celý incident odhalil čosi z jeho povahy, čo mi je veľmi blízke. Vôbec ho netrápilo, ako mu asi tú mincu z brucha vyberú. Jediné, čo celý čas riešil bolo, že si za ňu kúpi sójovú tyčinku.
TOUR DE NEMOCNICA
Vďaka krásnemu prístupu každej jednej pani doktorky, doktora, sestričky na detskej chirurgii si myslím, že môjmu synovi nehrozí strach z bieleho plášťa. Previedli ho každým vyšetrením láskavo a rešpektujúco.
Na detskej pediatrii ho popočúvali fonedoskopom.
Na anesteziológii mal za úlohu nafukovať balónik, čím nacvičoval dýchanie do masky. Mohol si vybrať vôňu, ktorou ho budú už naostro uspávať.
Napokon nás aj ubytovali na zelenej izbičke detskej chirurgie. Ten kreslený hríbik na dverách mi bol veľmi povedomí, keď som sa tam na jar vrátila s druhým synom. Ale to je už úplne iný príbeh.
Bola by to vskutku pekná exkurzia po Roosveltovej nemocnici, keby som celí čas nemusela riešiť, kam umiestniť ďalších dvoch chlapcov.
ZÁDRHEĽ
Vyzeralo to tak, že budeme v nemocnici nocovať. Lenže Vincent sa ešte v noci kojil. Po zobudení kričal na celý panelák, kým nenašiel mlieko. V žiadnom prípade nie z fľašky, potrpí si na originál. Nechcela som si to ani predstaviť. Zamýšľala som nechať Dominika v nemocnici s babičkou. Nemal však ani tri roky a bolo mi to ľúto. Chcela som byť v nemocnici pri ňom.
Kombinatorika v mojej hlave fičala na plné obrátky. Sveťa sa ujala kamoška. Bol nadšený, že konečne môže spať u Benjamína. Dedušo a babička ho ochotne odviezli a cestou zablúdili. Ušla im informácia, že kamoši sa medzičasom presťahovali. Potom starí rodičia vozili Vincenta po Bystrici v aute, lebo si s ním nevedeli dať rady. Netušili ani oni ani ja, ako s týmto dieťaťom prežijú noc. Najskôr to vyzeralo tak, že budú celú noc šoférovať.
Dominik sa akoby vôbec nezaťažoval, do akej šlamastiky ma dostal. Spokojne absolvoval všetky vyšetrenia a vychutnával si prítomný okamih, že celý svet sa točí okolo neho. Sem tam spomenul, kedy mu už peniažtek vyberú – chcel si kúpiť tú sójovú tyčinku.
ENDOSKOPIA – IDE SA NA TO
„Ty si ten s tou mincou?“ zdraví ho pán doktor na chodbe. „Mama ti nekúpila šporovničku, čo?“ doberá si nás sestrička. A už mierime na Gastroenterológiu, kde je ten legendárny endoskop.
Leží na lehátku. Držím ho za ruku. „Akú vôňu by si chcel?“ pýta sa ho pani doktorka. „Čokoládovú!“ vyberie si Dominik. Čokoládovú vôňu nemali, ale aj malinová je dobrá. Priložili mu masku, spokojne sa nadýchal a zaspal. Napadlo ma, že čosi také potrebujeme mať doma. Potom som vyšla z miestnosti a za pár chvíľ mincu vybrali. Toto všetko pre 20 centov. Cítila som sa trápne. Ani len euro to nebolo! Dominik bude riadne sklamaný, keď sa dozvie, že za to si ani len tú sójovú nekúpi. A keby aj, ako úlovok endoskopu zostáva minca vo vitrínke slávy v nemocnici. Videla som raz takú vitrínku, keď som ako štvrtáčka zlhtla vrchnák z pera na angličtine. Tiež ma vzali k doktorovi a pamätám si, že maminka vyzerala nejako bezradne. Mne sa v ten deň rozšírili obzory. Fascinovali ma predmety vylovené z človeka, ako trebárs celá kávová lyžička. Dodnes to mám uchované v pamäti ako jednu z tých zaujímavejších spomienok na detsvo.
PO ANESTÉZE
Postele na kolieskach sú super. Dominika na nej prevezú naspäť na oddelenie detskej chirurgie. Prebudí sa podráždený, hadičku s infúziou si chce strhnúť a som rada, že som tu pri ňom práve ja. Nejedol odkedy sme doobeda prišli do nemocnice a teraz je neskoré popoludnie.
Pani sestrička mu sľúbila piškóty. Má ich jesť pomaličky po jednej. Keď mu ich konečne donesie, chce ich zjesť všetky naraz a hneď!
VINCENT SA VRACIA
Medzitým mi volajú moji rodičia, aby som vyšla na chodbu. S Vincentom si nevedia dať rady a noc sa ešte ani nezačala. Prekročím prah chirurgického oddelenia a naspäť sa už nevrátim. Vincent narieka, tuho sa ku mne pritisne a odmieta ma pustiť. S manželom by som ho nechala, ale na starých rodičov nie je ešte zvyknutý a tiež ich chcem ušetriť nočnej drámy.
Nebo i zem sa zľutovali, nejako sa to utriaslo a rozhodlo, že nás pustia domov. Vďaka Bohu a vďaka všetkým zainteresovaným do tohto rozhodnutia. Dominik vykukne na chodbu a pochopí, že som v zajatí Vincenta, a tak ochotne odíde s pani doktorkou. Vráti sa ku nám už bez kanyly v žile a hrdo si vypočuje pochvalu na svoju adresu.
Ako mama som nesmierne vďačná láskavému a profesionálnemu prístupu všetkých pánov a paní doktoriek a sestier na oddelení detskej chirurgii v Detskej fakultnej nemocnici s Poliklinikou v BB. Vďaka aj za humor a úsmevy na vašich tvárach. Celý čas som mohla byť pri mojom synovi. Dobre mi padlo, že mi nikto nevytkol, aká som nezodpovedná matka. My mamy prežívame pocity vlastných zlyhaní. Možno keby nevysávam a radšej mu čítam knižku, nevynucoval by si moju pozornosť takým nešťastným spôsobom. Keby som nechala bábätko plakať a opravila mu lietadlo. Tých „keby, keby, keby“ je v našich hlavách tak či tak dosť. Ktosi mi mohol naznačiť, že som mala dať lepší pozor. Alebo si zašomrať, načo máme toľko detí. Namiesto toho ma obklopil pocit, že títo ľudia v bielych plášťoch nemajú čas na malicherné posudzovanie a radi nám pomôžu. Ďakujem vám za to. Ak toto náhodou číta aj môj tatinko, tak Ti chcem poďakovať, že si nás prišiel do nemocnice ratovať. V opačnom prípade by chlapci možno rozobrali oddelenie.
Celý príbeh sa mi nanovo vynoril, ako som pozerala dokumentárny film o freskách na Gemeri a Malohonte. Pokojné, tiché, krásne fresky. Tak rozmýšľam, aký chaos možno prežíval ten, ktorý ich maľoval. Zjedol jeho syn popri tom farbu z malachitu? A v ktorom zábere môjmu drahému pípla smska “už ho uspávajú”? Aké sú príbehy za príbehmi? A príbehy za tými príbehmi?
Celý dokumentárny film o stredovekých nástenných maľbách na Gemeri a Malohonte Fantastický Stredovek je možné vidieť v archíve RTVS:
Lenka tak krásne napísané!! Tento príbeh ma aj dojal aj pobavil aj potešil. Už sa teším na další príspevok 🖤