Sveťo celý čas riešil len to, že Ježiško sa narodil do veľkého smradu, pretože tam boli aj zvieratká, ktoré kakali. Nabádala som ho k tomu, že Jozef ako správny chlap tie lajná určite vynášal lopatou – z lásky k Márii a bábätku.
So zatajeným dychom sledujú toho pána, čo si zložil veľkú biskupskú čiapku a debatí so spolucestujúcimi… Mikuláš.
On strasne krici a oni mu nejakou spajdlou namocenou v ciernej farbe pisu na hrud cislo 53. Je cely od krvi a od revu sa zvíja v krci. Uvrestany novorodenec nie je roztomily – on je opusteny. Krici lebo to pre neho nie je v poriadku.
Moje slušné ja sa rozplývalo nad dvadsiatou-piatou fotkou zakydaného bábätka, kým moje potvorské ja hľadalo cestu k úniku. Neštítili sa odhaliť prso na verejnosti a nakojiť. Bolo mi ich ľúto. Potom sa to stalo mne.
Z meditácie ma vyruší teplý moč. Najmladšieho som ešte nestihla prebaliť a spokojne mi čúra v náručí. Najstarší medzitým stále mrnčí, že pri naberaní šošovicovej polievky sa mu na lyžičku nabrala aj šošovica.
Vzhľadom na to, že je desať minút pred polnocou a ja som v celom byte nenašla jeden voľný kút, ani si nemám v čom uvariť ukľudňujúci čaj, lebo všetky hrnčeky sú špinavé, ani si nemôžem sadnúť na gauč, lebo z obývačky sme spravili detskú a dve z troch detí v nej práve spia – vzhľadom na všetky tieto a mnohé ďalšie skutočnosti sa mi ako najsilnejší dôvod prečo začínam písať blog javí ten, že som sa pravdepodobne zbláznila