Jeden z mnohých obedov

Keď už sedia pri obednajšej polievke, odbehnem prebaliť Najmladšieho. Ešte som len v kúpeľni, keď Prostredný už dojedol prvý taniera a iniciatívne si naberá ďalšiu žufanu. Samozrejme, že pritom musí vyliezť na stôl, veď nedočiahne. Pri bagrovaní sa občas trafí i do taniera.

Najstarší zatiaľ stále skúma konzistenciu polievky a rozhoduje sa, či to vôbec ochutná. Medzitým na mňa kričí, že Prostredný vylieva.

Dobehnem s Najmladším, z ktorého ešte kvapká a získam prevahu nad žufanou. Po pár zlostných výkrikoch Prostredný prijme porážku a obnoví činnosť jedenia. Ako správna monte mama sa zahanbím – mala by som ho nechať ponaberať polievku celej rodine, zrejme má na to senzitívne obdobie.

Z meditácie ma vyruší teplý moč. Najmladší stále nemá plienku a spokojne mi čúra v náručí. Eko matky by ma pochválili, aká som bezplienková,ale ja len nestíham. Utekám po handru predtým, než moje deti zrealizujú predvídateľné. Zdá sa, že senzitívne obdobie “člapkanie sa v čomkoľvek vyliatom kdekoľvek” nikdy nekončí.

Najstarší medzitým stále mrnčí, že pri naberaní šošovicovej polievky sa mu na lyžičku nabrala aj šošovica. Rozmýšľam, či neskĺznem k naberaniu polievky cez sitko.

Varím veľa. Otázne je, koľko toho sa naozaj zje. Pri Najstaršom viem s istotou povedať, že pokiaľ sa nejedná o chleba s maslom, dá si dve sústa.

O Prostrednom neviem s istotou povedať nič, len v sprche po každom jedle odhadujem, koľko toho na seba vylial, zrátam to s obahom na dlážke a následne to odčítam od počiatočného stavu na tanieri. Oceňujem jeho tvrdohlavosť robiť všetko sám. Samostatné dieťa rovná sa spokojná matka, ale chce to svoju obetu.

Najmladší je jasný – konzumuje veľa a často. Preratúvam, aký majetok ušetríme produkciou mlieka, keďže nemusíme kupovať sunár.

Ja zjem čokoľvek čo počas dňa stihnem dať do úst – včera na večeru som napríklad lyžičkou jedla nátierku rovno z kelímka a zajedala to rožkom, kým som upratovala kuchyňu.