Nepodarené čakanie na Vianoce

Chcela som vyrobiť adventný kalendár. Chceli sme natočiť vianočný príbeh po Kováčovsky, v ktorom by bol Vincent malý Ježiško. Chcela som dať rezbárovi z Pohorelej vystrúhať drevený Betlehem. Chcela som konečne vytlačiť fotky do albumov. Chcela som každý večer pred spaním deťom prečítať príbeh o Márii a Jozefovi, malom Ježiškovi, pastieroch, anjeloch a kráľoch.

Ochoreli sme. Najprv môj manžel, potom Sveťo, následne Dominik a v závere Vincent. Až keď som zdvihla telefón a zistila, že otváram ústa ale nepočujem svoj hlas, všimla som si to – už aj ja som chorá. Tvrdím, že mám dobrú imunitu a len čo na mňa lezie bacil, bojujem silou mysle a cesnakom. Občas len tak prehĺtam celé strúčiky a zapíjam vodou, keď nie je čas zakomponovať toto prírodné antibiotikum do pokrmu. Funguje to znamenite. Dalo sa čakať, že hrdlo-bôľ skočí aj na mňa, ale ja to nikdy nečakám. Prekvapila som sa. V tom už klopali na oblôčik Vianoce.

Deň pred Štedrým dňom bol žalostný. Byt bol stále hore nohami, pretože kým nalievate trom deťom taký a onaký sirupček na kašeľ a popritom šúpete ten svoj cesnak, viac sa stihnúť ani nedá. Do toho môj muž oznámil, že harddisk na ktorom máme uložené všetky naše rodinné fotky sa pokazil. Zabudla som ho na posteli, po ktorej naše deti tak radi skáču, a tak ma uhryzla nepríjemná výčitka svedomia. Nechala som zničiť všetky naše spomienky – bola tam naša svadba, narodenie všetkých detí, krstiny, oslavy, výlety, všetko. Dokonca som si na ten disk pred pár dňami odzálohovala všetky fotky z mobilu. Manžel sa celý deň snažil hardisk rozbehať, ale nezachránili ho ani tutoriále z youtubu. Keby nefotil tak nádherne, nebolo by mi to snáď tak ľúto.

Keď je človeku ťažko, zrazu si aj na Pána Boha spomenie. Mrzí ma, že hoci som dostala dar veriť v Boha, prichádzam k Nemu nie preventívne s prosbou a pokorou nechať sa viesť, ale až operatívne, keď sa všetko pokazí a nemá kto hasiť. Je to ako pustiť všetky nitky domotaného bábkového divadla a počkať, kým to niekto skúsenejší rozmotá. Srdce sa mi upokojilo. Nato sa ozvali moje kamarátky s pochopením, aké majú len ženy pre ženy. Kamarátky sú veľmi potrebné, pretože uchránia vášho manžela pred tým, že mu dvadsiaty piatykrát zopakujete ten istý príbeh a zakaždým pridáte nové podrobnosti. Nebo sa zľutovalo a na Vincenta upadol hlboký spánok. Zobudil sa, až keď som umývala umývadlovú batériu – posledný článok v puzzle zvanom poriadok.

Na druhý deň – to už ten Štedrý – som chcela dohnať celý advent, a tak som vytiahla nahromadené škatuľky od čajov a lepiacu pištoľ. Mala vzniknúť maštaľka pre Ježiška, ale chlapci si presadili raketu. “Sem priložíš uhlie, maminka, a tuto sedí kozmonaut a takto ho potom vystrelíš!” napínavo vysvetľoval Sveťo a lietal po celej obývačke. Druhý pokus o maštaľku sa nápadne podobal na automatickú práčku. Prilepila som teda gombíky na voľbu programov, povystrihovala papierové ponožky, na lego stĺpiky zavesila šnúročku na vešanie prádla a vzdala sa svojich predstáv o vianočnej dielničke. Moji chlapci prali, vešali a párovali ponožky. Keby sv. Jozef žil dnes, robil by na štedrý deň niečo iné? Môj muž stále perie a on by isto tiež niečo pral. Napokon sme Betlehem postavili z lega. Sveťo celý čas riešil len to, že Ježiško sa narodil do veľkého smradu, pretože tam boli aj zvieratká, ktoré kakali. Nabádala som ho k tomu, že Jozef ako správny chlap tie lajná určite vynášal lopatou – z lásky k Márii a bábätku.

Nie som materialista a unavuje ma konzum. Advent sme si v tomto smere uchránili pred komerciou a vyhli sme sa obchodom. Na druhej strane rada investujem do nehmatateľného – keď mi pred spaním Sveťo rozpráva nad čím premýšľa, keď Peter deťom vysvetľuje princíp kladky, keď sa Dominik nechá strhnúť tancom, keď bratia hladkajú Vincenta tak oduševnene, že ho až pridlávia. Advent mal byť o tom druhom, teda o príprave srdca. V tomto smere sme Advent – čas čakania na Vianoce – zanedbali. Chcelo by to aspoň ešte tri mamy náhradníčky, samozrejme, vyspaté a zdravé. Zišla by sa aj protizvuková pracovňa pre ocka. Niekedy ma zamrzí, ako v naháňaní primárnych potrieb na prežitie mám na mojich blízkych tak málo času. Chcela by som im toho viac vložiť do duší a som sklamaná, keď ich od vyčerpania okríknem. A tak sa len skláňam k tomu malému dieťatku v jasličkách, kladiem mu k nohám všetky moje “chcenia.” Menej pýchy a viac pokory, prosím. Možno to nateraz stačí.