Časová os. Jar 2019. Sveťo 5 rokov, Dominik 3 roky, Vincent skoro 2 roky.
Jar 2020. Sveťko si rozbil hlavu. Otriaslo to ním natoľko, že si ho nechali na pozorovaní. Nechcem teraz opisovať jeho úraz, ale moje prežívanie ticha nemocnice. Koľko vecí sa dokáže zmeniť z jesene do jari!
Ubytovali nás presne v tej istej izbe označenej kresleným hríbikom ako minulú jeseň, keď Dominik prehltol mincu. Jeho príbeh bol mierne dramatickejší. Vtedy ma predstava stráviť noc v nemocnici presahovala. Peter bol odcestovaný a malý Vincent sa celú noc kojil. Listy opadali, krajina sa vyspala do krásy a obliekla sa nanovo. Aj my sme na jar akýsi noví.
Je mi trápne priznať to, ale dávno som nezažila taký wellness pobyt ako v nemocnici. Teplá strava prestretá pekne na tácke – polievka, hlavné jedlo, jablko aj kompót. Žiadne šúpanie zemiakov, umývanie hrncov, chystanie na stôl a nakladanie do umývačky. Mne dokonca aj chutilo. Dvakrát denne nám panie upratovačky pozmývali podlahu, doslova sa odo mňa očakávalo len si vyložiť nohy a oddychovať.
Vzhľadom na to, že moje dieťa malo úraz – pôsobilo to ako ľahší otras mozgu – som mala takmer výčitky, ako nám je spolu dobre. Keď nám oznámili, že ostávame ďalšiu noc, vôbec som nenamietala. Už dávno sme nemali jeden druhého len pre seba. Čítali sme si knihy, niekedy spoločnú a niekedy ja svoju a on svoju. Z veľkej polohovateľnej postele sme ráno a podvečer pozorovali kŕdle lastovičiek. Otvorili sme si okno, aby nám to v izbe štebotalo.
Sveťkovi rovnako dobre padol pokoj nemocnice ako mne. Keď som sa ho spýtala, či sa už teší na Dominika a Vincenta, zamyslel sa: „Hmm… na tie piskoty, čo vydáva Vincent… ani nie.“
Dokonca i to sterilné nemocničné prostredie zaúčinkovalo ako balzam na nervy – holé steny a holé podlahy, žiadne potkýnanie sa o lego panáčikov. Sveťko bol výborný pacient. Keď sestrička povedala, že má zjesť len jeden rožok, druhého sa napriek hladu a môjmu povoleniu ani len nedotkol. Dokonca ma strážil, aby som všetky pokyny dôsledne dodržiavala i ja sama. Ktovie ako to bude znášať, keď povyrastie a všimne si môj kreatívny pohľad na pravidlá.
Ráno sa na veľkú vizitu dostavilo do 20 zdravotníkov. Stále platili prísne koronavírusové opatrenia a ja som už pár mesiacov nezažila toľko ľudí pokope. Bolo to fajn. Zaplnili celú tú malú izbu, rozostupy boli nerealizovateľné. Cítila som sa ako celebrita, až na to pyžamo. Sprvu mi bolo trochu nepríjemné, koľko ľudí sa na mňa pozerá. Ale potom som sa rozhodla, že si to užijem. Dávno sa mi nedostalo toľko cielenej, koncetrovanej a početnej pozornosti.
Prvú noc som takmer oka nezažmúrila, to priznám. Každú chvíľu som pacienta kontrolovala – či spí, či sa nezamotal do hadičky s infúzkou, či sa nebojí, či mu ten prístroj na meranie čo-ja-viem-čoho ukazuje správne hodnoty, hoci som netušila, aké by tie hodnoty asi tak mali byť. A potom tá infúzia. Vydávala melancholickú pískavú melódiu. Vystrašila ma. „To bude pokazené“, začína sa môj myšlienkový pingpong. „Mala by som sa normálne spýtať sestričky… budem za hysterickú matku… čo ak sa to vážne pokazilo? … je noc! keby ich každý zaťažoval takýmito vecami… čo ak sa Sveťovi niečo stane a budem si to potom vyčítať? …spi, Lenka, spi už!!“ Prebudila som sa nevyspatá. Sveťo sa zobudil spokojný a zregenerovaný. Infúzia zrejme spieva, aj keď Google o tom nepíše a jednej neznalej matke to môže kradnúť spánok.
Sveťko je vďaka Bohu v poriadku. Prešiel rok od tohoto nášho pobytu v nemocnici. Istý pán doktor nám to minulý týždeň vyčítal z karty: “Takto presne pred rokom ste tu boli.” Prišlo mi neuveriteľné, že rok sa tak rýchlo minul. Akoby včera som písala – a nedopísala – tento blog.
Bolo mi trápne uverejniť ho hneď z dvoch dôvodov:
Po prvé, v nemocnici ľudia trpia. Deti trpia. Okrem diagnóz si niektoré nesú ešte čosi horšie. Sú tam aj také deti, ktoré sú nie len choré, ale i opustené. Takúto bolesť nezaznamená žiaden stroj a nepomôže jej infúzia. Môcť tam byť so synom, ponorený a spokojný jeden v druhého prítomnosti, je obrovský dar. Mať sa kam vrátiť je dar. Môcť odísť zdravý je dar. Aj to strachovanie sa ohľadom zvuku infúzie je dar. O niektoré deti sa nemá kto báť. Uvedomujem si to do hĺbky a z toho dôvodu som nechcela brnkať na necitlivú strunu. Keď prechádzame autom okolo nemocnice, neviem na to nemyslieť. Sveťko zasnene zaspomína: „Maminka, ako nám tam bolo spolu dobre, pamätáš na tie lastovičky?“ V úvahách sa prechádzame pomedzi oddelenia. Mamy, deti, otcovia, sestry, doktori. Chlapci ma niekedy prosia, aby sme sa za nich modlili. Poprosíme za chorých i tých ktorí im pomáhajú, aby ich naplnila láska. Možno tá modlitba docieli, že sestričky pofúkajú ubolenú dušu úsmevom, tak ako sa usmievali na nás. Z mojej podstaty nevynechám ani odvážne prosby za uzdravenie, lebo Boh mojich predstavách je Ten, ktorý dal život každej pozemskej i nadzemskej bytosti, stvoril galaxie a hviezdy pozná po mene a človeka miluje tak šialene. Pre mňa je Bohom krásy, ktorý zavesil modrú guľu plnú vody do ničoho, roztočil ju a s ňou i naše dejiny a potom neodolal a vstúpil do nich. Nedokážem nežasnúť a nedokážem netúžiť po poznaní Toho, o ktorom neexistujú dôkazy. Ibaže by ten samotný smäd po ňom bol dôkazom. O to viac som fascinovaná, čím viac vnímam, ako ma presahuje. Čítam o ňom v starobylých Písmach a je to, akoby vedľa mňa Ktosi dýchal. Preto nevynechám ani odvážne modlitby. Ak ich nevidím splnené, isto neviním Toho, ktorý ma presahuje natoľko, až sa rozochvejem bázňou. Čírej láske sa neviete pozrieť do očí a obviniť ju. Museli by ste od nej najprv odvrátiť zrak, aby ste toho boli schopní. To s nami ľuďmi je ťažká spolupráca.
Späť na zem. Druhý dôvod je malicherný. Četovala som si s kamoškou. Vylíčila som jej, ako som si v tej nemocke výborne oddýchla. Viete ako tie tri bodky na messengeri hopkajú, kým človek na druhej strane premýšľa. Dohopkali, rozhopkali sa, dohopkali, rozhopkali sa a zaklincovala ma veta: „To musíš byť na tom dosť zle.“ Nemá deti, bolo jej odpustené. Cítila som sa neschopne a trápne. Pochopiteľne som zmenila tému. Moje ego si povedalo, načo to vypisovať ešte aj do sveta. Teraz sa karta zvrtla. Manžel zoberie deti k svokrovcom pokojne i na víkend a ja mám voľno. Je to perfektné. Ale isteže by som dva dni neležala v posteli. Urobila by som si zoznam vecí, potom sa zamotala v niečom nepodstatnom a následne mala výčitky, čo všetko som nestihla. V tej nemocnici nebola nijaká iná možnosť, len sledovať lastovičky a čítať si. S mojou roztržitou povahou je vyčerpávajúce žiť vo svete plného možností. Azda preto niekto stretne Boha, keď je pripútaný na lôžku. Nieže by tam Boh celý ten čas nebol, alebo nemal záujem. Len človek sa doposiaľ nezastavil. Stále čosi robil a zabudol len tak byť. V izbe s hríbikom neboli žiadne možnosti a očividne to môjmu synovi padlo rovnako dobre ako mne. Mali by sme ísť spolu na výlet, na nejakú chatu, zbaliť si výživy s piškótami a nerobiť nič. Bol by to taký pôst od aktivity a výkonov. Mohli by sme to spraviť raz ročne na výročie nášho pobytu v nemocnici.
1
reply
Urcite by ste na tej chate nedokazali robit “nic” :D a ja som si spomenula ako si mne pisala ci je to pipanie ok a kedy uz mas volat sestricku :D s malou dusickou som citala a bala sa ze ta neempaticka priatelka som bola ja :D ale ja mam deti takze mna si tym nemyslela :) kamen odpadol zo srdca! krasne pises leni! Je to taky ten balzam ja dusu pre matku… matku zdravych deti, ktora si toto nase “trapenie” aj radosti vsednych dni zaziva zas a znova kazdy den! Pre zenu bez deti alebo matku ktora ma tazko chore deti to mozno nie je take zrozumitelne ako pre nas- my sa do toho vieme uplne vcitit ❤️ Tesim sa ked budete zdravi a uvidime vas! Len tak dalej Leni! Dobre to robis, aj ked s neznou 365- dnovou latenciou!