Tetris Láska Gueréza

Tento život sa melie neuveriteľnou rýchlosťou. Napriek tomu, že som zminimalizovala domácnosť, spravila deťom kapsulový šatník (pinterestuj capsule wardrobe) a vytriedila si oblečenie v znení KonMari, deň má stále len tých 24 hodín a ak práve nespím, tak sa o niekoho a niečo starám. V hlave neustále vyhodnocujem aktuálnu prioritu a následne moje končatiny preberajú signály a reagujú.

V praxi to vyzerá nasledovne: začína kypieť mlieko, zvoní kuriér, cestoviny treba zliať, dieťa netrafilo nočník a bábätko k nemu mieri závratnou rýchlosťou, aby sa v ňom vyčľapkalo. Čo spravíš ako prvé?

Je to ako hra tetris, len okorenená adrenalínom – padajú na vás všakovaté geometrické útvary a vy ich v rýchlosti musíte napasovať do posledného riadku. Niekedy veci tak zapadnú, že vám ubudne celý riadok a niekedy sa to proste nepodarí a všetko skolabuje. Game over. Nádych, výdych, oprášiť sa, dodať si odvahu, utrieť dlážku, strčiť dieťa do vane, zjesť rozvarené cestoviny a povedať si, že Pán Boh nás ma aj takých rád. Vstať a začať znova. Nový deň, celý deň, každý deň.

Vyzerá to všelijako, ale je to vo svojej podstate krásne, lebo… raz začas vám život hodí geniálne kocky a ten pocit, keď vyhrávate nad okolnosťami je sladký. Ako dnes keď Vincent nečakane dlho spal a moje deti sa debatovali nad Veľkým atlasom zvierat, kým som si varila kávu v koťogu. To ja som bola ten ich boh, za ktorým prišli, aby čerpali poznanie. Vychutnávala som si ich rešpekt – s bázňou na vás hľadia, kým so stoickým pokojom sŕkate kávu a otvárate truhlicu vedomostí. To malé chlpaté skákajúce zvieratko na africkom kontinente sa volá gueréza. Machrujem, lebo ja jediná viem čítať. Vtipné je, že Sveťo si to bude zajtra na rozdiel odo mňa aj pamätať.

Toto informačné čaro, ktorým je opradený rodič čoskoro pominie. Síce im hovorím, že ani ja neviem všetko, aj tak sa na všetko pýtajú práve mňa. Ešte nevedia googliť, aj keď Dominik si chcel dnes kúpiť mobil, aby sme si mohli telefonovať. Áno, mám pamäť ako hroch. Zato dokážem vysvetliť deň i noc, vyrobiť v hrnci dážď a objasniť golfský prúd. Dávala som náhodou na geografii pozor (pocta pani profesorke Haviarovej). Čo na tom, že Sveťo minule namiesto „zotmelo sa“ povedal „otočili sme sa do noci.“

Život nás teda melie, ako tie kávové zrná v mlynčeku. Dúfam, že to bude kvalitná káva – horká a posilňujúca. Nekypí len mlieko, nevrú len cestoviny. Pod tlakom kypím aj ja, prinajmenšom to vo mne vrie. Učím sa mlčať, keď sa mi chce vyčítať. Učím sa počúvať, keď sa mi chce odpovedať. Poznáte to? Nejde mi to. Vytriedila som si šatník, domácnosť, kalendár aj hlavu. Snažím sa orezávať vetvy môjho stromu, aby ovocie, ktoré raz prinesie bolo kvalitné. Modlím sa, aby sa na mňa priatelia, ktorým sa nestíham ozvať, nevykašlali.

Hrám tetris so životom – vyhodnocujem priority a plánujem každý ďalší krok. V konečnom dôsledku ostáva len prítomná chvíľa, zmysel života ukrytý v monotónnom plášti, zahalený obyčajnosťou. Prekvapivo si uvedomujem, že nejde ani tak o to robiť dobré veci či robiť veci dobre, ale skôr o to robiť veci s dobrým postojom. Najdôležitejšie je, či to, čo robím, robím naozaj s láskou. Niekedy tá láska nie je badateľná, lebo sa skrýva pod únavou, niekedy nie je pre blížnych zjavná. Prítomnosť lásky v našich skutkoch, či už zjavnej alebo skrytej, leští naše srdcia. Snažím sa o maximálnu efektivitu a produktivitu mojej práce. Keď sa mi to darí, spoza rohu môjho úspechu mi už máva pýcha. Láka ma myslieť si o sebe viac, než som. Bojím sa jej ako čerta. Láska má pokornú silu pretvoriť podarené i nepodarené na niečo cenné, večné a prospešné. Každý moment – či už skáčeme po posteli ako guerézi alebo prikladáme na hrču mrazené čučoriedky – je príležitosť milovať. Nejde o to, urobiť veci dokonale. Ide o to posvätiť prítomnú chvíľu.