Premiéra filmu VOLANIE
Je to tu. Ten film, ktorý chodil môj muž točiť na Ukrajinu, keď ste ma nevyspatú a ovešanú deťmi stretávali na ihrisku. Ikona odtiaľ mi práve visí nad hlavou.
Erik Praus sa dostal za brány pravoslávnych. Mních prechádza zlatom prezdobeným chrámom, no spáva v truhle. Dym kadidla, mihavé plamene sviec, ale aj injekcia do zadku a betónova zbíjačka. Odhaluje nám skrytý svet mníchov, ktorí si držia medzi sebou a svetom odstup. Oceňujem, že film prehnane neštylizuje, nemoralizuje, nepoučuje a nevysvetluje, skôr sa len s úctou díva. Vťahuje do životných príbehov a zápasov za stenami kláštora. Kamera poeticky plynie a necháva divákovi priestor a čas spájať si obrazy do vlastných významov. Je to jeden z tých filmov, do ktorého sa dá ponoriť a potom vynoriť s čistejšou hlavou.
Toľko moja recenzia a teraz sklutočný príbeh našej cesty na premiéru filmu “Volanie” na Art Film Fest 2019 do Košíc s tromi malými deťmi a dvomi zlatými svokrami. Zápis z denníčka začína…
Dobojovali sme to až do Košíc. Cesta s tromi paviánmi v aute bez klímy zvládnutá. Rodinná fotka na koberci slávy Art Film Fest nezvládnutá. Každý uteká iným smerom s výrazom tigra vypusteného z klietky. Preklikaj slajdšov nižšie a nájdi sa v nej každý, kto chce aspoň jednu normálnu rodinnú fotku, t.j. fotku na ktorej každý rodinný člen vyzerá normálne, t.j. šťastne či spokojne, že je členom nášho klubu.
Do kina Úsmev sme zaparkovali kočík s Vincentom a usadili zvyšných dvoch na kolenách. Naozaj sme dúfali, že nejakým spôsobom si spolu pozrieme film.
Moment, ktorý mal byť mojim zadosťučinením za všetky tie dni, a najme noci, ktoré som strávila sama s tromi maličkými deťmi, kým Peter natáčal, som premeškala. Totiž, keď podali môjmu mužovi mikrofón, skonštatoval, že začínal točiť Ukrajinu s jedným dieťaťom a končil s tromi. Namiesto rozprávania o kamere sa vraj poďakoval mne – jeho manželke.
Nič z toho som nepočula, pretože som musela vyjst zo sály utíšiť Dominika. Hnev, ktorý máme na naše deti, keď nespolupracujú s našimi predstavami, keď nám ukradnú moment, ktorý mal byť náš a mal vynahradiť neviditeľnosť našich obetí. Len mi dvaja vieme, koľko nás stoja Peťove natáčania ako rodinu. Keď sa vracia domov, obaja sme takí vyčerpaní, každý dúfa, že si konečne oddýchne, až sa z toho častokrát pohádame.
Svetlo v kine zhaslo, plátno začalo rozprávať a ja som ostala kojiť na chodbe Vincenta. Napokon vyšiel zo sály aj Peter, lebo Sveťa z toho vraj rozbolela hlava.
Prečkali sme premiéru filmu režiséra Erika Prausa, VOLANIE vonku na pive, zvedaví, čo na to povie publikum. Bol to úplne iný večer, než som si predstavovala, ale padol mi ako uliaty.
Starká Elenka a babička Majka nám po filme odchytili deti a bravúrne to s nimi zvládli, a tak sme mohli ostať vonku do noci, v príjemnej spoločnosti tvorcov a rozoberať témy na míle vzdialené starostlivosti o deti. O šiestej ráno nás Vincent štandardne zobudil.
Jednu rodinnú sme nakoniec zvládli.
V tejto chvíli sedíme prepotení v aute na ceste domov, ja ťukám tieto riadky do mobilu, deti na striedačku spia, mrnčia, “už nevládzu sedieť”, potrebujú cikať a piť. Ja potrebujem spánok a sprchu, ale radšej sa na to dopredu neteším a odkladám to na neurčito. Počas cesty domov sa stalo len niekoľko drobností – do cesty nám skočila mega jelenica. Tesne sme sa netrafili. Zastavili sme sa na vláčiku v Čiernom Balogu, ktorý Peter potreboval nafotiť pre Čarovné Slovensko. Vincent mi cestou Čiernohronskou železničkou zlomil okuliare. Mám silné dioptrie do diaľky a cítim sa ako poloslepá. Napokon sa spustila búrkova prietrž s krupobitím. Peter pod mojím klobúkom poprenášal chlapcov do auta. Okrem spadnutého stromu v ceste nás už nič nezvyčajné nezastihlo.
Výlet do Košíc prehlasujem za podarený. Paradoxne, najkrajšie momenty nie sú tie okázalé, ale tie jednoduché. Spievajúca košická fontána bola pôvabná, katedrála sv. Alžbety pozývajúca, zmrzlina osviežujúca, kino plné, avšak najkrajšia spomienka výletu je inde.
Pod pavlačom spí v kočíku Vincent a na pavlači strihám Petrovi vlasy. Cez plecia má prehodený starý uterák, vlasy padajú striedavo na zem a striedavo na noviny, v ktorých si číta článok o filme, na ktorý o pár hodín odchádzame. Deti sa vnútri hrajú so starkou a babičkou, na zábradlí mi schnú šaty. Malý, tichý, obyčajný moment. Nič sa nedeje a pritom sa deje to, že jeden z nás bude rád, že je konečne ostrihaný a druhý bude rád, že prvý je rád. Budeme kráčať košickým starým mestom – on ostrihaný, ona v šatoch.
Čaro je v tom, že okamih je taký nevýrazný, že nik okrem tých, ktorým sa zapáči, ho nepostrehne. Je to ako tajná spomienka, na ktorej bolo viac ľudí, ale v pamäti si ju nosia len dvaja. Poznáte takéto chvíle?
K filmu poviem už len toľko, že si v jeseni treba kúpiť lístok do kina a ísť si ho nerušene pozrieť. Ja mám vysoké ambície skúsiť to tentokrát bez detí. Uvidíme, či uvidím. Režisér Erik Praus si vybral tému, ktorá nie je súčasný trend a ak chceme takýchto filmov vidieť viac, je to aj na nás divákoch, či ich podporíme našou účasťou.
Leave a Reply
Want to join the discussion?Feel free to contribute!