Nebolo to v poriadku

Dnes má náš Dominik 2 roky. Jeho prvé fotky som si v dojatí pozerala mnohokrát. Bol na nich náš uvrešťaný novorodenec a pripadali mi krásne. Dnes som si ich však prvýkrát pozrela odkedy sa narodil Vincent a ostala som v šoku. Niečo vo mne sa výrazne zmenilo. Niečo vo mne sa vydesilo.

Vincent sa narodil do môjho náručia, prvá som ho držala a už som ho nemusela pustiť. Zaplakal kratučko, len tak od prekvapenia z nového sveta. Za pár minút mi zaspinkal pokojne na hrudi. Potom dve hodiny sal mlieko a opät pokojne spal. Niekoľko hodín po pôrode ho pôrodná asistentka hneď pri mne odvážila a odmerala. Nasledujúce štyri dni sme boli nerušene spolu – prespali sme ich a ja som si prvýkrát na materskej naozaj výdatne oddýchla. Vincent len pokojne spal a sal – a ja som nasávala jeho prítomnosť. Prvýkrát naozaj reval až keď mu o týždeň brala sestrička odber z pätičky – bola som však pri ňom a držala ho v náručí. Všetky screeningy novorodenca som si obehala s ním a som za to vďačná.

Pozerám si prvú Dominikovu fotku na tomto svete. Na bielom lôžku leží krvavé dieťa – moje dieťa – a hrozne jačí. Kričí zo všetkých všetkých sil. Inštinktívne sa trhám a chcem ho vziať na ruky, lenže z fotky to nejde. Zvíja sa v kŕči. Drží ho sestra v gumených rukaviciach. Piše mu na stehno KOVÁČ a zvŕta ho ako také kura.

Na ďalšej fotke už saje mlieko. Prisal sa tak strašne tuho a nechcel sa pustiť. Pamätám si to ako dnes. Po polhodine ho sestra odpojila, že už stačí a odniesla preč. Videla som ho až o niekoľko hodín. Nasledovalo šestonedeľné utrpenie, keď sal tak tuho, že s mliekom tiekla aj krv… (pardón za detaily, ale niekto o tom musí hovorit). Prerevala som si tú bolesť. Ktovie čím všetkým sme si vôbec nemuseli prejsť.

Ako to, že predtým som to nevidela a teraz to vidím? Uvrešťaný novorodenec nie je roztomilý – on je opustený. Kričí lebo to pre neho nie je v poriadku. Takto to nemá byť! On sa vôbec nemal ocitnúť odvrhnutý niekde na lôžku s cudzou tetou, ktorá s ním manipuluje v rukaviciach. Mal byť pri mame. Deväť mesiacov ho nosíme v teple pod srdcom a v tom kľúčovom okamihu, keď potrebuje prejsť do nového veľkého neznámeho sveta, nenachádza matku, ktorú inštinktívne potrebuje. Nepozná nič, len matku – a ona tam nie je. Ešte niekoľko hodín tam nebude. Lenže on nevníma čas, pre neho je každá ďalšia minúta celý jeho život.

Niečo v našej spoločnosti nie je v poriadku. Zabudli sme cítiť, čo potrebujú naše deti. Zabudli sme vnímať. Riadime sa normami, ktoré vôbec ale vôbec nie sú normálne. Máme príliš veľa “ale” o tom, čo všetko sa môže stať, keď nedodržíme zaužívané postupy. Nemyslíme na to, čo všetko by sa dalo ľahko zmeniť bez rizika ohrozenia dieťaťa a matky. Trochu viac sa usmiať a nechať jej ho v náručí. Keby som mohla vrátiť ručičky času späť… bola by som tam pri mojich prvých dvoch chlapcoch každú sekundu ich čerstvo narodeného života.

To preto, aby…

…vedeli, ze svet je bezpečné miesto.

…cítili, že sem patria.

…vnímali, že všetko je v úplnom poriadku a netreba sa báť.

To preto, aby ich prvý pocit v živote bol ten, že sú milovaní.