Zamknúť sa

Môj muž je na Ukrajine, natáčajú tam nejaký dokumentárny film o mníchoch v takom tom kláštore s tisícimi sviecami, zázračnou ikonou, kadidlovou vôňou, pútnikmi a štvorhodinovými bohoslužbami. My s chlapcami ostávame na sídlisku, v takom tom panelovom byte bez duše a nápadu, aký je aj pred nami aj za nami. Žijeme si tu náš živelný život s rozžiarenými dušami a plný nápadov. Odbije polnoc a tak idem zamknúť, lebo hoci nikdy nezamykám, môj muž ma o to poprosil, kým bude preč. S úcty voči nemu teda otáčam kľúč.

Stíšim radiator a rozmýšľam, kam z neho zmizli tie precikané tepláky. Zistím, že som ich poskladala nazad do skrine. Kým ich nesiem do špinavého prádla, pátram pohľadom po mastičke na zuby. Náš Eskimáčik sa s nimi trápi tieto noci. Uhladkám a učičíkam svetlovlasého, ktorému sa asi sníva nepríjemný sen. Prikryjem tmavovlasého – vypadne mu z ruky motorka. Dnes mi povedal: “Mama, ja ťa mám úplne rád najviac na svete.” A keď som mu opätovala city a prejavila ľútosť, že nie vždy sa mi darí byť k nim láskavá, vyriekol srdečne: “Mama, ja ťa mám rád aj keď kričíš.” Som tu s nimi tak šťastne zamknutá v mojej každodennosti v tomto sídliskovom byte.

Steny panelov sú tenké. Cez deň k nám dolieha zvuk mixéra nad nami a nechcem vedieť, čo si vypočujú tí statoční ľudia žijúci pod nami. Okolo piatej zase intenzívne premáva výťah a počujeme odomykanie dverí. Chlapci vykríknu: “Ide tatóóó!” Lenže ešte pár dní nepríde. Vidím, ako im chýba. Spomeniem si, ako kedysi dávno odišiel jeden ocko od jedného chlapčeka. Nedokážem sa zmieriť s tým, koľko malých sŕdc prežije takúto ranu. V hľadaní vlastného šťastia sme ochotní zničiť tých, ktorí ešte majú oči dôverčivo dokorán. Často je to naše šťastie preštopkané v tých najobyčajnejších veciach a my sme ho nezachytili. Naháňame vietor. Žijeme v prievane. Bolia nás uši. Nevieme si zavrieť okná.

Čítam knihu “Buď, kde si.” Pustovník v nej prirovnáva život človeka k výstupe na vrch. Kým kráča v zelenom údolí, človeka to baví. Ako náhle narazí na skaly a musí šľapať, človek sa spamätá, že on si vlaste vybral nesprávnu osobu na cestu a vráti sa do údolia. Tak vymení partnera, alebo povolanie, alebo čokoľvek a ide znova. Všetko je v poriadku, až kým nenarazí na tie isté skaly. Mnohí sa toľkokrát vrátia, že namiesto toho, aby doputovali k cielu umierajú v udolí. V instantnom svete nekonečných možností sa človeku žije ťažko, kým sa nenaučí otočiť kľúč. Urobiť záväzok nás zbavuje možností, ktoré by nás vracali nazad do údolia. Znamená to vytrvať na ceste.

Priznávam sa, že obľúbiť si miesto kde som a nesliediť cez mega okno možností do neistej budúcnosti, ktorú tým aj tak neovplyvním, som sa naučila až pri treťom dieťati. Po dvoch paličkách na teste som racionálne vyhodnotila, že ďalšie tri roky budem doma a nebudem mať na nič čo by ma “bavilo” a “rozvíjalo” čas. Prijala som to a zmierila som sa predovšetkým sama so sebou. V tom sa otvoril predo mnou – ale najmä vo mne – nový, pokojný a nepoznaný svet. Deň za dňom prežívam, že mi je s mojimi chlapcami tak dobre. Som prítomná. Vidím, ako rastú a kvitnú pred mojimi očami. Som prvá ku ktorej bežia, keď cítia krivdu a žiaľ. Rozmýšľajú nahlas a ja ich smiem počúvať. Vážim si tento čas, je pre mňa darom, som za to vďačná. Nikdy by som si nevedela predstaviť seba, ako spokojne skladám prádlo len preto, že ich ľúbim. Keď sa toto obdobie skončí, pôjdeme ďalej, zamkneme sa v inom a budeme tam verní. Kým som kde som, nenechám si to ujsť, lebo šťastie je omnoho bližšie, než sa mi zdalo. Dýcha vedľa mňa, kým mu natieram DentiBaby na boľavé zúbky.

Kým môj muž na Ukrajine natáča tých zasvätených mužov, uvažujem, že nie sú viac ani menej zasvätení než my. Oni to pochopili, že sa treba zamknúť. Zapaľujú sviečky, odriekajú modlitby, nosia drevo. Fúkame boľačky, počúvame hádky, umývame riad. Myslím si, že šlapeme do kopca po rôznych cestičkách k tomu istému výhľadu.