Strapatá uprostred zázrakov

Narodenie každého chlapca bol zázrak. Po nevyspatej noci sa síce tmolím dňom ako zombi, až by ma človek poľutoval, ale pod tým strhaným zovňajškom to vo mne žblnkoce radosťou. Ešte aj keď jedno to chlapča okríknem a tvárim sa super-vážne, ba až podráždene, lebo únava to s vami spraví, tak pod tým povrchom je vďačnosť. Je to číra a nefalšovaná vďaka ústiaca do radosti, ktorá je skrytá v hĺbke človeka a napriek hektike dní a bezvýchodiskovosti niektorých situácií vám šepká: “Bude to v poriadku.” Pozerám sa na nich a som rada, že ich mám. V živote som chcela mnohé dosiahnuť a dosiahla som málo z toho, čo som si vymyslela. Mať deti bol vždy len taký vedľajší plán.

Materstvo postihlo najprv niektoré moje kamarátky. Keď sme sa stretli, vytiahli mobili a dvadsať minút mi ukazovali fotky, z ktorých mi každá pripadala identická. “Takto sa smeje, takto papá, no nie je zlatý?” hladali vo mne spojenca. Moje slušné ja sa rozplývalo nad dvadsiatou-piatou fotkou zakydaného bábätka, kým moje potvorské ja hľadalo cestu k úniku. Potom plynulo premostili k témam o detských soplíkoch, kašičkách a kakačkách. Neštítili sa odhaliť prso na verejnosti a nakojiť. Bolo mi ich ľúto. Dala som si záväzok, že takáto ja nikdy nebudem. Potom sa to stalo mne.

Kto nemal dieťa, ťažko pochopí, že všetky tie obety sú toho hodné. Sú nič v porovnaní s tým, keď mu hľadíš do očí. Oči, ktoré vás adorujú. Oči, ktoré za vami plačú. Nepredstaviteľná musí byť bolesť toho, kto túžil po dieťati a ono neprišlo. Morí sa nad stratou niekoho, kto bol vždy neprítomný. Neprítomnosť. Ťažko sa znášaš. Nedá sa z teba ani vyplakať.

Úplne iný príbeh žijú tí, ktorí po deťoch netúžia. Mať dieťa sa pre nich rovná dobrovoľne si priviazať na nohu železnú guľu. Oni predsa cestujú, hodujú a “žijú”. Vidia, ako zúfalo zalievame ďalšiu kávu. Stretajú nás strapaté na ulici ovešané bytosťami, ktoré sústavne niečo chcú. Ich snom je navštíviť Maledivy, pre nás je divom byť na záchode sám. Nechcú byť ako my, ktorí sa nevieme vynadívať na noštek po svokre a oči po ocovi. Je im nás ľúto. Rozmýšľam, či sme ich náhodou nevydesili. Vnímajú, že nás svet sa šialene zúžil. Už menej vnímajú, že náš svet sa síce na čas uzavrel, ale o to viac zvnútornil a prehĺbil. Rozumiem, neodsudzujem, bola som tam. Tiež si prajem, aby ma bol býval niekto oblial studenou sprchou a zvestoval mi prevratnú novinku, že dieťaťom sa život nekončí, ale naopak, to pravé orieškové dobrodružstvo sa malým prišelcom len začína

V živote som chcela mnohé dosiahnuť, ale nikdy som sa nenazdala, že dosiahnem až tak veľa.
1 reply

Leave a Reply

Want to join the discussion?
Feel free to contribute!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *