Karanténa a Koho v nej stretneš

Koronavírus môj život výrazne nezmenil. Akurát sme sa presunuli na dom.  Neopovážim sa sťažovať, mať záhradu v tomto čase je žolík.

Mala som horúčku. Dva dni som ležala. Zišlo by sa mi to častejšie – nie horúčka, ale ten čas. Dopísala by som všetky rozpísance, ktoré sa množia na disku.  Kým sa k nim opäť vrátim, sú prudko neaktuálna. Karanténa. Znie to dramaticky, ale mne sa to od bežného fungovania príliš nelíši.

Moja karanténa sa začala 5 rokov dozadu. Narodil sa mi prvý syn. Ako uvedomelá mladá žena som si všetko prerátala. 8 hodín sa budem o malého starať ja, kým bude manžel 8 hodín pracovať. Potom si na hodinku oddýchne, načerpá síl a zoberie ho von, aby som si užila svoju hodinku.

Následne nám stále zostane čas, ktorý si férovo zadelíme. Aspoň raz do týždňa si povyrazíme za kultúrou s našim drobčekom, videla som tie ošatkované matky a vyzeralo to vcelku nízkoúdržbovo – buď dieťa spalo alebo salo. Raz do týždňa si pôjdem na hodinku zašportovať a rovnaký časový fond využije môj drahý na jeho druh relaxu. Potom nám stále ostávajú spoločné víkendy.

Spomenula som, že môj syn bude zaspávať o ôsmej a prespí celú noc, ako tie dobre vycvičené francúzske bábätka? Určite nebudem ako tie matky, strapaté a neupravené čo večne fňukajú, ako nič nestíhajú a aké je to materstvo náročné. 

No a realita bola mierne iná. Nebolo opičej rasy a neobľúbilo si šatkovanie a klokankovanie. Neznášal to, dral sa von. Bola som spotená, kým som ho tam narvala a vydržal väznený pár minút.

Nezaspal tak, ako mi to sľubovali manuály na dieťa. Chcel sa kojiť do bezvedomia, celú noc, každú noc. Často som ho dve hodiny uspávala, aby si 20 minút zdriemol. Zobudilo ho všetko – zabrechanie psa na ulici i štrngnutie príborom.

Môj manžel nefungoval v rovnakom časovom pásme ako ja – štruktúra práce a oddychu u neho veľa neznamenala. Keď naskočil na tvorivú vlnu, tak tvoril a keď to potreboval, dal si pauzu. Okrem toho zo dňa na deň sa mu menili natáčania, nikdy som nevedela naisto, kedy odíde a kedy sa vráti. Akýkoľvek stabilný čas v mojom živote bola nedeľná Svätá Omša o jedenástej. Ostatné dni boli ako morský oceán, v ktorom strácate pevnú zem pod nohami.

Snažila som si určiť približný režim pre zachovanie vlastnej príčetnosti, ale to malé dieťa i môj muž mi ho neustále narúšali. Zaspalo úplne inokedy, ako som potrebovala. Vyšiel z pracovne hocikedy a v práci bol hlavou neustále. Z môjho voľného času sa stala fatamorgána. Čo tam po kultúre. Závidela som manželovi, že si môže len tak zbehnúť dole na parkovisko a prebrať balík od kuriéra.

Onedlho sa narodil druhý synček. Mnohé nitky svojej materskej drámy som pustila. Prvé dieťa stále nevedelo samé zaspať a čerstvo chodilo, aj to nie žiadúcim smerom. Druhé dieťa sa nevedelo ani len rozkojiť. Ale predsa len som ešte zabojovala o seba a svoj čas.

Napadlo ma, že ak neviem dosiahnuť voľný čas inak, budem si naň musieť zarobiť. Bola som na pohovore v jazykovej škole. Chcela som si pár hodinovou prácou zarobiť na niekoľko hodín do týždňa len pre seba. Zistila som si hodinovú sadzbu za “chúvu” pre dve deti, zarátala som do toho prípravu na hodinu a čas cestovaním a – bola som v mínuse. Pokiaľ nemáte dobre platený job, na pár hodín do týždňa sa vám z ekonomického hľadiska od bábätka odchádzať neoplatí.

Chvíľu som robila odľahčenú variantu – chodila som súkromne doučovať. Cesta tam a späť, príprava, samotná výučba – nezostalo mi pár eur a bola som vyštavená ako kôň. Odísť od malých detí znamenalo, že všetko počnúc jedlom a čo si prezlečú som musela mať dopredu nachystané a po návrate ma čakala nakopená práca. Nestálo to za to. 

Narodil sa tretí syn. Svitlo mi, že s tromi deťmi, ktoré sa nevedia ani len samé obuť ďaleko nezájdem. Boj o nejakú moju predstavu vlastnej slobody skončil. S kamarátkami som sa nestíhala dohadovať na tom, kedy sa stretneme. Aj tak nakoniec nejaké dieťa ochorelo a nekonečné “čety” o tom kedy sa komu dá sa začali odznova. Nestíhala som odpisovať ani dvíhať telefón, až prestal zvoniť. Karanténu som prijala.

Paradoxne sa mi uľavilo. Vzdala som sa všetkých očakávaní toho, ako by čo malo byť a či to je fér. S manželom sme pre fungovanie našej rodiny robili maximum a ťahali nadčasy do bezvedomia. Už nám nezostávala sila premýšľať nad tým, kto urobil menej či viac. Jednoducho sme potrebovali prežiť daný deň s čo najmenšími stratami. 

Pamätám si tú pani na námestí, ktorá komentuje jedno moje dieťa: “Mamička, veď on nemá topánočky!” a ja jej na to: “Ani neviete, aký to je úspech, že má ponožky!”

Iná sa zhrozila, že moje vlasaté chlapča v mrazivom decembri nenosí čiapku a ešte viac ju pobúrilo, keď som jej s pokojným úsmevom prikývla: “Viem.” Čo jej budem vysvetľovať, že v sekunde si ju strhne z hlavy a kým obháňam ďalších dvoch často ju stratí? Vlasov má aj tak dosť.

Áno, a tie deti prežijú bez nákrčníkov a rukavíc, lebo skúste dvakrát denne navliekať trom deťom o 9 častí oblečenia navyše.

Už aj kamarátky prestali očakávať, že si k nim snáď sadnem na gauč či navarím čaj. Zabudnite na nakrájané jabĺčka v mištičke – kto má na toto čas? Chodila som von s vreckovým nožíkom a krájala všetko pri pieskovisku, čo bola najpokojnejšia časť dňa.

Zistila som, že nemusím nikomu nič – ani sebe – dokazovať. Začala som pociťovať možnosť byť doma s deťmi ako privilégium. Denne som objavovala tri rozličné detské svety, v niečom sa prelínali a v inom sa diametrálne líšili, spôsoby ich uvažovania, motívy ich správania, tvorivosť i vynaliezavosť. Učila som sa oddychovať s nimi a čerpať silu uprostred nich.

Presunula som si svet viac do vnútra a otvorili sa mi obzory väčšie a širšie a podnetnejšie ako to, čo som sa snažila naháňať a za čím som smútila. Zistila som, že v akýchkoľvek okolnostiach existuje radosť.

Viac radosti je hľadieť tvorovi s vašimi génmi do tváre ako pozerať sa do iPhone obrazovky. Sledovať mimiku malého človiečika mi prišlo prevratnejšie ako precestovať svet.

Naučila som sa modliť ruženec – tú neuveriteľne nudnú a zastaranú modlitbu pre staré babky, ku ktorej som si nikdy nevedela nájsť cestu. Dnes keď zaspávam dojčiac môjho syna, som na nej závislá. Ukľudňuje môj tep, vnára ma do pokoja, ktorý ma presahuje a plní.

Som miestami vyčerpaná, býva so mnou na nevydržanie a mávame ponorku. Dnes je celé Slovensko v karanténe a cítim sa odrazu ako vo veľkej podpornej skupine. Uľavilo sa mi. Aj oni počúvajú “som hladný” a “toto mi nechutí” kým chystajú raňajky, desiatu, obed, olovrant, večeru, druhú večeru – pre celú rodinu a každý deň. Aj ich polovičky robia z domu, kým po celom byte behajú malí indiáni. Každá vychádzka z paneláku je tak psychicky náročná. Sú z toho na nervy a tiež to nevedia zmeniť. Nie som v tom sama. Nikto v tom nie je sám. 

Možno ste sa niektorí začali viac hádať. I to sa stane. Čokoľvek sa stane, prišla som na to, že nikdy nie je človek tak stratený prípad, aby nebol schopný zísť do hĺbky svojho srdca a stretnúť tam Boha. Keď ho tam teda stretnete, len sa mu pozdravte. Ostatné vie. Vynesie vás nazad do vašej každodennosti, ale akýchsi ľahších. 

Zvykla som k nemu chodievať od mala po tých dlhých točitých schodoch svojho vnútra, ale nie vždy som si bola istá, či dokáže uniesť aj neúnosné. Zistila som, že to dokáže. I keď sa všetko zrúti, keď vás hodia do karantény, keď vám siahnu na to, čo ste mali radi, keď sa ocitnete niekde, kde ste nechceli byť, keď nezvládate svoje deti, keď vťahy vôbec nie sú také harmonické, ako by ste si priali, skrátka keď život nejde podľa vašich predstáv, existuje radosť srdca, ktorá nelipne na vonkajšom svete a nezávisí od okolností. Je to život okresaný o všetky mohli-nemohli-chceli-nechceli-víťazstvá-prehry. Život do podstaty, radosť z nádychu, keď dokonca nepotrebujete druhého zmeniť za účelom vlastnej spokojnosti. Radosť čo nevyžaduje ani len ten úsmev. Je to ako keď kupec nájde vzácnu perlu a predá všetko čo má, aby ju získal.

Obdobie koronavírusu teda moju osobnú karanténu výrazne nezmenilo. So štipkou škodoradosti som sa cez telefón uškrnula na brata, ktorý sa sťažoval, ako si nemôže ísť zahrať volejbal. Mám to jednoduchšie ako ostatní karantenisti, život mi dal nakuknúť do kariet. Viem s nimi  hrať.

Usporiadali sa nám priority – konečne tlieskame doktorom. Vážime si predavačky a poštárov. Obdivujeme smetiarov, ako kedysi za detských čias. Dopne nám, ako sa učiteľ ide zodrať pre to naše dieťa.

Musíme trčať doma s tými okukanými tvárami, čo nám zostáva, možno sa konečne stihneme porozprávať či pohádať a snáď aj zmieriť. Musíme byť sami so sebou a ak odložíme mobil, máme šancu sa nanovo stretnúť.

Myslím na starčeka, ktorý kráčal do potravín bez rúška a v očiach mal bezradnosť. Chcela som ho objať. Snáď k nim nájdeme cestu, aby po paralene neboli vypredané antidepresíva.

Rozmýšľam nad chorými, ktorí musia dochádzať do nemocnice kvôli liečbe.

Myslím na tehotné ženy a ako by im už konečne mohli zriadiť pôrodný dom.

Rovnako mamy uväznené v sídliskovom byte s malými deťmi.

V neposlednom rade na živiteľov rodín, obzvlášť živnostníkov a drobných podnikateľov. Sme v tejto hmle mnohí. Vnímam to nie len ako obdobie zastavenia sa, ktoré je potrebné ako soľ, ale aj možnosť nájsť nové riešenia na staré problémy. Tak, karantenisti, vstúpme do seba, priblížme sa nielen fyzicky ale i srdcom k svojej svorke, natiahnime krídla ponad slabých a hľadajme kreatívne riešenia, ako prispieť svojou troškou. Ak už nič iné, posoľme svet nehou, odvahou a tí, čo vedia, modlitbou. Väčšina z nás nemusí robiť veľké veci, stačí ostať doma.