„Mama. Vojna je veľmi zlá. Lebo ona všetko zabíja. Aj nepriateľov, aj priateľov.“ Mal čerstvé štyri roky, sedel za stolom oproti mne a žul svoj chlebík s maslom.
Nenačrtla by som v našich debatách tému vojny, ale vyzerá to tak, že chlapci ju v sebe majú zakódovanú. Aj keby jej existenciu naschvál zamlčím, dopátrajú sa k nej. Vyrobia si zbrane z papekov a budú bojovať. Napokon niečo niekde začujú a otázky sú nekonečné. „Niektorí vojaci sú dobrí a niektorí zlí.“ triedi najstarší svoje fakty. Ale „Mama, stvoril Boh aj zlých vojakov?“ pýta sa ma.
Večer som si na chvíľu k nemu ľahla. Neodolala som – jeho prítomnosť je ako magnet. Je to ako ležať na machu uprostred hlbokého lesa a nasávať vôňu ihličia. Chytí ma okolo krku a omotáva si moje vlasy okolo prstov. Kváče ma to, vie to, vyjasníme si to, ale robí to dookola. Niekedy sa naštvem a poviem mu, nech si také vlasy nechá narásť na svojej hlave a môže sa na ne celý namotať. Ale aj v tom, že chlapci majú krátke vlasy, má jasno. Nepresvedčilo ho ani moje tvrdenie, že chlapcom občas prepne a prechádzajú si fázou dlhovlasosti. Vymenovala som mu mnoho príkladov, až ma to zaskočilo. Od brata, spolužiakov, až po môjho manžela. Pri predstave dlhovlasého ocka sa uškrnul a zaradil si túto informáciu do kolónky „maminkine žartíky.“ Nepomohlo „teraz vážne, teraz nesrandujem.“ Budem musieť zháňať dôkazový foto materiál. Mlčali sme spolu vo svojich myšlienkach. Možno som predpokladala, že aj on rozmýšľa nad tým, aké je krásne mať niekoho rád.
„Modli sa za tú Kóreu, kde je ten zlý diktátor, aby tam už nebol.“ zaznelo do ticha, kým si namotával tie moje vlasy. Vytrhlo ma to z príjemného snenia. Dni dozadu som chlapcom kreslila vlajky obsahujúce kruh – eliminovala som tým komplikované vzory vlajok, ktoré presahujú môjho výtvarného génia. Ostali Bangladéš, Japonsko, Južná Kórea. Pri tej príležitosti som im pospomínala čo to o Severnej. Videla som v jednom dokumentárnom filme Andrzeja Fidyka, ako tí z Južnej posielajú tým zo Severnej cez hranicu letiace balóniky a na nich letáky s informáciami o slobode. „Utekajte“ odkazujú im. Film poukazuje na zverstvá diktatúry v pracovných táboroch. Kým ja sa trápim, že moje deti nejedia zeleninu, v tom istom čase na tom istom svete 200 000 kórejských mužov, žien a detí prežíva koncentrák. Vraj do pracovných táborov pošlú s vinníkom celú rodinu. Previniť sa môže aj tým, že nepoutiera prach z obrazu vodcu. Modlila som sa teda za Severnú Kóreu, po prvýkrát v živote, rozpačito a kostrbato. Keď vám chýbajú vstupné informácie, lebo aj meno toho diktátora si musíte vygoogliť a počúva vás malý chlapček, ktorého nechcete vystaviť poznaniu zla, nekĺže sa to z jazyka ľahko. Poviete len: “Ježiš, pomôž ľuďom, ktorí trpia.” Na viac slov už neviete prísť a tak modlitbu naplní ticho. V tom tichu sa niečo vo mne odohralo. Pocítila som súcit k neznámym tváram, chcela som, aby ich niekto vytrhol z ohniska zla. Uvedomila som si, akú krehkú bublinu žijeme, kým vonku je tma. Akoby sa ma to utrpenie zrazu dotklo. Prišlo mi Severokórejčanov nesmierne ľúto. Pretože vedľa mňa ležal chlapček, za ktorého by som dala celý svet a na druhej strane sveta žije taký istý, na ktorého celý svet zabudol. Hovoríme si, že zverstvá koncentračných táborov sa nikdy nesmú opakovať – a oni sa dejú. Denne. Len nie tu, ale tam, kde sa nás to netýka.
Nechce sa mi na to myslieť, lebo mám iné problémy. Zháňam letné, jesenné, zimné topánky, potrebujem do detí dostať vitamíny, chcem ich naučiť po anglicky, lyžovať a pozdraviť sa. A on sa pýta na vojnu, ktorú tu ani nemáme. Prvýkrát keď sa papeky začali meniť na zbrane som sa zhrozila. Kde sa to v tých mojich mačiatkach berie? Naklonila som sa bližšie k ich svetu a uvidela – netúžia bojovať, aby ublížili. Bojujú, aby porazili zlo.
Občas rozmýšľam, čo je cieľom výchovy. Je správne chcieť dať deťom tie najlepšie nástroje do budúcnosti – vzdelanie a zdravie sem patria. Lenže nechcem, aby rozvoj mojich detí bol samoúčelný. Nebudem na nich hrdá preto, že majú vysoký plat alebo postavenie, krásny dom či úspešnú firmu, ale ak budú schopní pozrieť sa ďalej za hranicu vlastného tieňa, smerom k druhým. Budú mať na to zastať sa slabších? Urobia čo je správne aj keď im to prinesie nevýhodu? Budú túžiť po spravodlivosti tak ako dnes? Dostávajú od nás mnoho nie len pre ich vlastné šťastie, ale preto, aby raz mali na to potiahnuť tých, ktorí nemali podobné zázemie.
Chcela by som nesfúknuť to krásne, čo v nich horí a zisťujem, že v srdci chlapca horí niečo, čo by som nazvala česť. Nepodľahnem pokušeniu napchať ich do škatuliek, ktoré diktuje spoločnosť? Nebudem si cez nich dokazovať svoju hodnotu? Mám odvahu nechať ich rásť v odvahe? Áno, stále skáču z vyššieho schodu a niekedy si musím zavrieť oči, aby som to zvládla. Nechám ich zápasiť a naučím sa pokojne dôverovať Božej prozreteľnosti? Pokiaľ môj chlapec raz prekročí seba a ponúkne svoje schopnosti pre službu blížnemu, bude ma pri srdci hriať. Môže bojovať proti diktatúre. Môže byť aj rádový zamestnanec, ktorý poza chrbát zamestnávateľa nekopíruje synovi skriptá, ale trebárs má na to a najprv sa opýta. Nech je aj tým požiarnikom, keď tak chce.
Cez oči môjho dieťaťa vidím svet v jednoduchej pravdivosti. Chlapci vedia, že vojna sa týka každého z nás. Sme chamtiví, sebeckí, nevďační. Nezatvoria si pred ňou oči tak, ako ja. Oblečú si Spidermanovský kostým a idú do boja. Pretože “Mama. Vojna je veľmi zlá. Lebo ona všetko zabíja. Aj nepriateľov, aj priateľov.”
Nemám dosah na mnoho vecí a zároveň mám vplyv na životy troch chlapcov. Chodia sa ma pýtať na svet. Možno mám predsa len dosah na mnoho vecí.
