Život so slimákmi

Mať choré deti je ako žiť so slimákmi. Ráno po prebdenej noci sa vám s radosťou natrepú do postele, teda tí, ktorí neprišli ešte v noci. Dominik zaborí hlavu do včera prezlečenej periny a obtrie si do nej sopeľ. Sveťo postup zopakuje. Vincent to robil celú noc, otáčala som vankúš a tvárila sa, že má nekonečný počet strán. Všade je ten ich sliz a je to nechutné.

S polorozlepenými očami ešte naháňam spánok a hľadám dôstojné, neosoplené miesto na posteli. “Maminkááá, utri mi soplíííík!” je pokrik týchto dní a hru na spánok definitívne prehrávam.

Vreckovky som vzdala. Sú zbytočne veľké a rýchlo sa míňajú. Tieto dni máme po poličkách, komodách a parapetách rozložené toaletné papiere. Jeden je esteticky umiestnený do milej škatuľky, z ktorej sa dá odvíjať a tvári sa, že to tu akože máme všetko pod kontrolov. Ostatné rolky kade tade rozložené po byte s ležérne odmotanými koncami odzrkadlujú realitu. Raz za čas dáka tá rolka papiera padne, uloví ju Vincent, a potom ju žuje, až kým ho niekto neprichytí. Keď ho pristihne Dominik, podá mu ďalší ústrižok, rovno mu ho strčí do pusy a zabáva sa, ako to ten malý “havo” húževnato papá. Sveťo je zodpovednejší, ten zakričí: “Mamáááá, Vincent je toaletný papier!” a ďalej sa hrá s vláčikom. Kým Vincent žuje, nebúra mu vláčiky, takže po splnení si oznamovacej povinnosti sa ďalej neznepokojuje. To, že v byte s tromi muškatiermi sa nevyhnete tomu, aby sem tam Vincent ulovil aj osoplený ústrižok, už radšej spomínať nebudem.

Dominik začal sopliť ako prvý a počula som sa, ako dookola opakujem vetu: “Neutieraj si nos do rukáva!” Keď to však chytilo aj Sveťa a každú pol minútu volal: “Maminka, utrieť soplíky!” chcelo sa mi reagovať: “Šak si ich utri do rukáva!!” Taký sme mi rodičia, večne nespokojní.

V tejto chvíli je situácia stabilizovaná, čoho dôkazom sú tieto riadky. Teploty sú za nami a Dominik po dvojtýždňovej chrípke išiel s manželom na rekonvalescenčný pobyt k svokrovcom. Viac ho potreboval manžel ako Dominik. Starí rodičia sú ideálni – majú záhradku, mačičky, srdce plné lásky i televízor. Ten my nemáme. Ani tablet. Zato naše deti zvyknú vysedávať pri knihách. Nepraktické je, že tam poväčšine treba sedieť s nimi.

Ako prostredné dieťa odišlo, zavládol u nás dlho nezažitý pokoj. Vincenta pestujem a Sveťovi nikto neruší hru. Sova sedí v kúte. Bola som poučená, že tam bude sedieť do večera, pretože: “Maminka, sovy cez deň spia a v noci sú hore. Akože má zavreté oči.” Rešpektujem to a budem dnes vysávať okolo nej. Dominik nerešpektuje logické zdôvodnenia staršieho brata. Presadzuje si svoj vlastný priestor i spôsob hry. Vytáča svojho brata.

Ani to nekonečné utieranie nosa mi už nevadí, pretože mám na to čas. Sveťo je poslušný pacient. Po dávke horkého Klacidu mu šupnem do pusy kúsok čokolády a môže si odlepiť maličkého bacila. Potom s ním stvára šaškoviny, najvtipnejšie mu príde, keď mi ho “akože nenápadne” hodí do pohára a nainfikuje mi čaj. Smeje sa a ja sa smejem na tom, ako sa smeje.

Všímam si, že hoci by mohol Sveťo nerušene stavať kolajnice pre vláčiky, radšej testuje moju výdrž pri knihách. Keď mu v pätách nestojí malý brat pripravený zmocniť sa vláčika a zrútiť most, asi to nie je celkom ono.

Víkend s tri a pol ročným a pol ročným uplynul idylicky. Môj oddych spočíval v tom, že to nebola tá klasická adrenalínová jazda, kde každým momentom vyhodnocujete prioritu a fičíte akoby vo víchrici. Bolo to príjemné na víkend, ale Dominik mi v tom našom svete strašne chýbal. Aj keď skáče do práve poskladaného prádla a hrá sa v ňom na tsunami. Aj keď si potom dá kôš od prádla na chrbát a začne s ním štvornožkovať po byte a kričať: “Pozri mama, ja som korytnačka.” Aj keď kŕmi Vincenta tým toaleťákom a ja sa cítim každú sekundu v strehu, aby sme v zdraví všetci prežili deň. Napriek všetkým tým výtržnostiam je rozkošný, ako každý dvojročiak, ktorý sa snaží zistiť, aké je jeho miesto a odkiaľ pokiaľ siaha jeho moc.

A sme zdraví. Konečne! Sveťo si v úlohe pacienta počínal svetovo.Po dvoch dňoch od skončenia antibiotík za mnou rozrušene pribehol: “Mamááá, som si nezobral pavúka! Ani ráno, ani v noci!
Ja: “Akého pavúka?”
Sveťo: “Um… teda bacila.”
Ja: “Antibiotiká?” Prikývol. Zosmutnel, že nebude už papierový bacil plávať v mojom čaji. Hlavné je, že tých reálnych sa nám podarilo poraziť.