Cícerové krupobitie

Keď nestíham, vyložím na stôl vločky, misky, lyžičky a umožním chlapcom, nech si to nabagrujú. Opatrne si to žufankou zalejú vriacou vodou a raňajky sú na svete. Získam tým istý časový úsek, ktorý by bol pre niekoho zanedbateľný no pre mňa je významný. Stihnem napríklad prebaliť Najmladšieho, alebo sa očesať, alebo povysávať vysypané kakao. Dnes si tie vločky bágrovali s takým zanietením, až ma tá ich chtivosť dostala.  „Tie deti sa potrebujú v niečom rýpať“ rozmýšľam. Osvietilo ma. Mám cícer dlho po záruke. Nasypala som im ho do veľkej misy a určila pravidlá. Prostredný chlapec sľuboval, že cícer ostane iba v mise. A ja som si už raz sľubovala, že týmto jeho sľubom veriť nebudem. Ale, dieťa je dieťa – myslí to úprimne. A matka je matka – nechá sa zmotať.

„Ťuk“ padol prvý bôb na zem. Chlapci prestali bagrovať a poctivo ho išli pohľadať. „Ťuk, ťuk, ťuk.“ cícer neposlúchal. Bola som takmer dojatá, ako svedomito pozbierali každú malú guličku. Napokon si začali cícerom plniť malé poháriky a nosiť mi tieto „akože kornútky“ so zmrzlinou. „Malinová, maminka.“ tešia sa mladšieho usmiate modré očká. „Jahodová, maminka.“ šantia staršieho hnedé gaštanové, v ktorých sa človek vie stratiť… aj nájsť.

Potom prišiel Prostredného “aha” moment. Telo mu zamrzne ako pri dramatickej pauze básnika. Len jeho oči cestujú – hľadí na pohárik plný cíceru, hľadí na mňa, na pohárik, na mňa. V zlomku sekundy pohárik vystrelí do vzduchu, cícer prší na kuchynskú dlážku, chlapča výskne od radosti, cícer sa kotúľa do všetkých strán. Moje vnútorné dieťa zajasá. Ono to letí a padá ako krúpy v letnej búrke. Nádherne znie zvuk malých guličiek. Dopadnú na tvrdú zem, povyskočia, hopkajú a napokon sa len jemne kotúľajú kuchyňou. Chcem zobrať celú misu, vystreliť ju do vzduchu a nechať sa unášať divadlom tancujúcich bôbov.

Nastáva okamih ticha, v ktorom sa chlapec do mňa zaborí pohľadom a čaká na moju výčitku. Zrazu som bezradná. Mala by som sa nahnevať alebo aspoň vyjadriť hnev, lenže – vidím sa na jeho mieste ako dvojročná. Dokázala by som odolať takémuto pokušeniu? Ja, ktorá dodnes stlačím akýkoľvek gombík, len preto, že sa dá stlačiť? A spravím to skôr, než sa zamyslím, na čo asi slúži. Možno mám zafixované z detstva, že ak niečo spravíš dostatočne rýchlo, je menšia šanca, že ti to ten “dospelák” zatrhne. Je vôbec rozumné žiadať od dvojročného, aby nevyhadzovalo, nepresýpalo, nevyberalo, nechytalo a len sa pozeralo a ticho poslušne sedelo?

Dodnes si pamätám tú zlosť, keď dospelí dávali nezmyselné príkazy a zákazy. Nevedela som ich akceptovať jednoducho preto, že sa mi zdali hlúpe. Zlosť vo mne rástla nie kvôli samotnému príkazu, ale pretože som nerozumela, prečo ich niekto vymyslel. Možno prvorodení preto poslúchajú, pretože dospelí mali na nich viac času. Mohli im všetko odôvodniť a vysvetliť. Majú s rodičmi skúsenosť, že za ich povelmi sú aj dostatočne dobré dôvody. Ja nie som prvorodené dieťa, ktoré poslúchne a obetuje sa, ktoré pozbiera lego aj za mladšieho brata a nesie zodpovednosť pomaly aj za to, aby sa svet točil a nespadol. Som tretie dieťa, ktoré sa naučilo navigovať v džungli sveta po svojom. Je mi jedno, či svet spadne, aj tak ho nedržím, hlavne, že sa ešte chvíľu potočím. Mám rada život, aj keď mu nerozumiem.

Mlčím ja a mlčí aj chlapček, ktorý na mňa upiera zrak. Čaká, aký ortieľ nad ním vynesiem. Mimika tváre sa snaží držať fasádu prísnej a dôslednej mamy, ale oči to prezradia. Pohľady sa nám spoja a my vieme, že vieme, že to bola sranda.  Samozrejme, hráme každý svoju rolu.  Chlapča prijíma porážku a cícer musí do posledného zrnka pozbierať. Nedodržal dohodu – a slovo robí chlapa.

Mnohokrát sa cítim uväznená v množstve požiadaviek, ktoré kladiem na mojich synov. Topánky sa odkladajú na miesto, po večeri sa povie ďakujem, po príchode z vonku je potrebné umyť si ruky. Chcem, aby boli zodpovední za svoj vlastný život a nečakali, že mama to po nich uprace. Veľakrát nemám zvyškovú energiu motivovať ich pozitívne a naše odchody von a príchody domov sa menia na vojnovú zónu a slzavé údolie. V tomto panelákovom živote mi chýba priestor na živelnú hru, kde môžeš niečo bezprostredne vyhodiť do vzduchu len z číreho spontánneho chcenia a tiež zvedavosti, ako to dopadne. Ako ten cícer. Chýba mi voľnosť, v ktorej môžu chlapci bojovať nie so mnou, ale s vlastnými túžbami, realizovať svoje šialené nápady, mať kolená zelené od trávy a nemusieť sa ponáhľať raz von, raz dnu, toto nechytať, tamto nevysypať a hlavne nebúchať, aby sa Najmladší nezobudil.

Návrat k príbehu. Zbieranie zrno po zrnku nefungovalo, toľko trpezlivosti má asi len Popoluška. Chlapci dostali metličky a lopatky. Snažia sa zametať, ale akosi to celé len roztrúsia po byte. „Maminka, ty to povysávaj.“ hľadá riešenie iniciátor krupobitia. „Nie, môj zlatý, ty si vysypal, ty povysávaj.“ nedám sa. V duchu sa teším, že sa slepo nepodriaďuje otrockej práci zadávateľa, rozumej rodiča, ale hľadá inovatívne a efektívnejšie riešenia.

Dotrepeme do kuchyne vysávač, ktorý hltá cícer s patričným hrmotom. Chlapci vysávačo-žrúta obskakujú, výskajú a lovia strukovinu ako predátor potravu. Vinník vysáva bôb za bôbom a pomedzi to sa snaží povysávať aj brata. Hadica vysávača hltá guličky, saje Najstaršieho tričko, pokúsi sa zožrať nám obrus… Vzniká mi bohaté časové okno a v duchu zaraďujem vysávanie medzi zoznam aktivít do daždivých dní. Šikovné škriekajúce chlapčatá bez väčších strát povysávajú celú kuchyňu.

Na druhý deň ma osvieti. Umožním Prostrednému splniť si sny a zároveň to nebude na úkor mojej duševnej pohody. Zoberieme zvyšný cícer von, nech si lieta podľa ľubovôle. V duchu sa pochválim, aká som žičlivá matka. Lenže, nie je to celkom ono. Cícer sa nekotúľa ako po rovnej, tvrdej kuchynskej dlážke. Neskacká. Zasekáva sa v škárach chodníka a nevydáva to ani zvuk krupobitia. Som sklamaná. Moje predstavenie nebolo ani zďaleka také dramatické, ani zvukovo a vizuálne pôsobivé ako divadlo môjho syna, ktorý sa nechal strhnúť spontánnou túžbou experimentovať. Asi som chcela deťom dokázať, že ja som ten dospelák, ktorý vie, ako sa to všetko robí správne. A nie som. Modré očká môjho Prostredného na mňa skúmavo hľadia. Nie je to pohľad pohŕdavý ani víťazoslávny, ale skôr milosrdný. Čítam v ňom: “To nič, mama, veď si to aspoň skúsila.”