Ráno sa na veľkú vizitu dostavilo do 20 zdravotníkov. Zaplnili celú tú malú izbu, rozostupy boli nerealizovateľné. Cítila som sa ako celebrita, až na to pyžamo. Sprvu mi bolo trochu nepríjemné, koľko ľudí sa na mňa pozerá. Ale potom som sa rozhodla, že si to užijem.

Mama. Vojna je veľmi zlá. Lebo ona všetko zabíja. Aj nepriateľov, aj priateľov.

Nie som to prvorodené dieťa, ktoré poslúchne a obetuje sa, ktoré pozbiera lego aj za mladšieho brata a nesie zodpovednosť pomaly aj za to, aby sa svet točil a nespadol. Som tretie dieťa, ktoré sa naučilo navigovať v džungli sveta po svojom. Je mi jedno, či svet spadne, aj tak ho nedržím, hlavne, že sa ešte chvíľu potočím. Mám rada život, aj keď mu nerozumiem.

Kým môj muž na Ukrajine natáča tých zasvätených mužov, uvažujem, že nie sú viac ani menej zasvätení než my. Oni to pochopili, že sa treba zamknúť. Zapaľujú sviečky, odriekajú modlitby, nosia drevo. Fúkame boľačky, počúvame hádky, umývame riad. Myslím si, že šlapeme do kopca po rôznych cestičkách k tomu istému výhľadu.

On strasne krici a oni mu nejakou spajdlou namocenou v ciernej farbe pisu na hrud cislo 53. Je cely od krvi a od revu sa zvíja v krci. Uvrestany novorodenec nie je roztomily - on je opusteny. Krici lebo to pre neho nie je v poriadku.