Ráno sa na veľkú vizitu dostavilo do 20 zdravotníkov. Zaplnili celú tú malú izbu, rozostupy boli nerealizovateľné. Cítila som sa ako celebrita, až na to pyžamo. Sprvu mi bolo trochu nepríjemné, koľko ľudí sa na mňa pozerá. Ale potom som sa rozhodla, že si to užijem.
Vraví sa, že mama nemôže byť všade. Ja vravím, že môže. Mama môže byť hneď vedľa svojho dieťaťa, kým zje lego, mincu, prášok na pranie alebo padne k slonom.
Ponorili sme sa s deťmi do karantény. Vtedy som zistila, že v nej žijem už niekoľko rokov. Bábätka dokážu sociálne izolovať. Ochorejú, keď sa konečne máte stretnúť s kamoškou. Únava a prepracovanosť dokáže sociálne izolovať. Viac ako po spoločenskom vyžití, túžite po minúte samoty a ticha.
Mama. Vojna je veľmi zlá. Lebo ona všetko zabíja. Aj nepriateľov, aj priateľov.
Láska má pokornú silu pretvoriť podarené i nepodarené na niečo cenné, večné a prospešné. Každý moment – či už skáčeme po posteli ako guerézi alebo prikladáme na hrču mrazené čučoriedky – je príležitosť milovať. Nejde o to urobiť veci dokonale. Ide o to posvätiť prítomnú chvíľu.
Do kina Úsmev sme zaparkovali kočík s Vincentom a usadili zvyšných dvoch na kolenách. Naozaj sme dúfali, že nejakým spôsobom si spolu pozrieme film.
Nie som to prvorodené dieťa, ktoré poslúchne a obetuje sa, ktoré pozbiera lego aj za mladšieho brata a nesie zodpovednosť pomaly aj za to, aby sa svet točil a nespadol. Som tretie dieťa, ktoré sa naučilo navigovať v džungli sveta po svojom. Je mi jedno, či svet spadne, aj tak ho nedržím, hlavne, že sa ešte chvíľu potočím. Mám rada život, aj keď mu nerozumiem.
Dlhšie mi trvalo vyčistiť členitú podrážku tenisiek od psích exkrementov ako pohrabať trávnik. Strávila som dobrú chvíľu nad vaňou a handrou a starou zubnou kefkou čistila jednotlivé drážky podrážky. Prebalovať moje deti mi nevadí – sú moje. Ale dýchať smrad nejakého cudzieho psíka, ktorého majiteľ bol lenivý výkal zdvihnúť, z toho mi je nepríjemne.
Dominik ochorel ako prvý. Dookola opakujem: “Neutieraj si nos do rukáva!” Keď to chytilo Sveťa a každú chvíľku ma volal: “Maminka, utrieť soplíky!” chcelo sa mi zakričať: “Šak si ich utri do rukáva!!”
Kým môj muž na Ukrajine natáča tých zasvätených mužov, uvažujem, že nie sú viac ani menej zasvätení než my. Oni to pochopili, že sa treba zamknúť. Zapaľujú sviečky, odriekajú modlitby, nosia drevo. Fúkame boľačky, počúvame hádky, umývame riad. Myslím si, že šlapeme do kopca po rôznych cestičkách k tomu istému výhľadu.